Vedieť žiť a vedieť konať – 1.časť

Alebo ako sa vo Francúzsku hovorí „savoir vivre et savoir faire“ (vedieť žiť a vedieť konať). V sérií článkov sa teda pobavíme o etikete. Keď si tak všímam svet okolo nás – dnes ľudia žijú nielen dlhšie, ale žijú aj pokope vo veľkých mestách na veľmi malom priestore. To spôsobuje, že aj tí, čo si myslia,„že demokracia a sloboda prejavu“ na spolužitie stačia a je načase „hodiť cez palubu“ všetky tie staré formality a pravidlá o správaní – prichádzajú na to, že by sme predsa len potrebovali zopár jednoduchých zásad. Zásad v zaobchádzaní s rodinou, deťmi, v práci, na obchodných rokovaniach, v kine, reštaurácii, či v divadle. Spoločenské správanie bez etikety je nemysliteľné. Za posledných 20 rokov na Slovensku badať postupnú degradáciu a degeneráciu vzťahov – to je aj preto, lebo máme značné rezervy napr. v etikete. Je jedno či dnes nosíte džíny, alebo pracovný oblek, či sa zdravíte „čau“ alebo „príjemný dobrý deň“ – každý z nás – či má 60 alebo 20 rokov potrebuje aspoň minimálnu dávku spoločenského správania sa. Možno si poviete: ja mám svoje zaužívané pravidlá a zásady a nezaujímam sa čo si o mne myslia iní. V poriadku. Máte možnosť výberu, pretože tak ako hovorí moja známa Ingrid „tolerancia, ohľaduplnosť, uznanie, rešpekt a ochota pomôcť sú oporné piliere budovy, v ktorej sa môže cítiť dobre mnoho ľudí.“ Vieme, že etiketa je súbor pravidiel spoločenského správania. Určuje naše správanie v konkrétnych situáciách, vedie k ohľaduplnosti, empatii, citlivému prístupu k ostatným a k úcte k človeku. Predstavme si koľko je napríklad na Slovensku ľudí. Môžeme povedať – toľko je aj spoločenských situácií, spôsobov komunikácie medzi nimi či štýlov jednania. Vieme veľmi dobre, že každá situácia je jedinečná a neopakovateľná. Opakujú sa len princípy a pravidlá. Dodržiavanie týchto princípov a pravdiel nás chráni pred spoločenskými úrazmi.

Etiketa nemusí zákonite znamenať neprirodzenosť v našom správaní. Naopak, správanie môže byť prirodzené a zároveň v súlade s pravidlami etikety. Komunikujeme aj neverbálne. Preto je priestor pri neverbálnej komunikácii veľmi dôležitý. Je rozdelený na4 zóny, ktoré si uvedomuje každý človek. Sociologické výskumy ukázali, že znalosti týchto „zón odstupu“ nám pomáhajú cítiť sa bezpečne, lepšie komunikovať a ovplyvňovať sa.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Intímna zóna: (do 0,5 m), je komunikačne najbohatšia. Poznáte to – v preplnenej električke, autobuse alebo výťahu sa všetci zúčastnení nedobrovoľne ocitajú v intímnych zónach iných ľudí. Aby sme zmiernili nepríjemnosť celej situácie, zachovávajme aspoň tieto pravidlá: nehovoríme spolu, nepozeráme sa na seba, pohybujeme sa čo namenej a pokojne.

Osobná zóna: (0,50 – 1,50 m), je dostatočná na vyjadrenie pozitívnych aj negatívnych postojov.  Predstavuje vzdialenosť pri spoločenských udalostiach, človeka stojaceho v tejto vzdialenosti už nemôžeme dosiahnuť rukou.

Sociálna zóna: (1,50 – 3,00 m) , sa používa pri neosobných rokovaniach, je to priestor v ktorom jedná nadriadený s podriadeným. Táto vzdialenosť predstavuje aj priestor, v ktorom môžu dvaja ľudia byť spolu, pracovať alebo odpočívať bez toho, aby si vzájomne prekážali.

Verejná zóna: (nad 3 m), táto zóna sa automaticky vytvára okolo osôb, ktoré majú moc, vzbudzujú rešpekt. Môžeme ju nazvať  aj úniková zóna – môžeme sa od druhých vzdialiť tak ďaleko, ako chceme.

Myšlienka J.W.Goetheho na záver: