Ponáhľaš sa?

Keď som raz vystupovala z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará žena. Ponáhľala som sa a nevedela som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazila a povedala som si: „Kam sa ja vlastne ponáhľam?“ Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahnevala na túto starú ženu, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť. Celý život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla. A ja som netrpezlivá a malicherná. A to všetko len preto, aby som bola o 10 minút skôr doma. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a do očí si nemáme čo povedať.

Trápia nás účty, kariéra. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo „nemáme čas“ odpísať, na polici sa kopia knihy, lebo „nemáme čas“ čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo „nemáme čas“ si k nej privoňať.

Ale dokedy to vydržíme? Čím chceme viac stihnúť, tým menej stihneme. Venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to končí; počítače máme plné hudby, na ktorú nemáme čas, množstvo televíznych kanálov, ktoré akoby jedna mater mala. Namiesto zábavy stres. Stále kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

Môj starý otec má 87 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemal mobil, počúva jednu stanicu na svojom staručkom rádiu. A napriek tomu si myslí, že prežil krásny život . S úsmevom spomína. Teší sa z pekného dňa, z vône dreva, zo svojich vnúčat .. Žil ťažký život, ale váži si ho.

To my dnes nevieme. A tak máme infarkty, rakovinu a depresie. A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Zamyslime sa: koľko času venujeme nepodstatným veciam?

Skúsme vypnúť mobily a počítače a rozprávajme sa. Snáď si uvedomíme, že žijeme naše životy príliš rýchlo. Je načase spomaliť.

Kamarát má chalupu v malej osade obkolesenej horami, nie je tam signál, žiadna telka, obchod otvorený len v utorok a štvrtok… Asi tam zabehnem, aby som spomalila a nehnevala sa na starých ľudí, ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou, tak ako mnohí z nás!

Pekný deň… a spomaľ… veď žiješ len raz… a veľmi krátko…

(zdroj: www.misie.sk)