Vedieť žiť a vedieť konať – 1.časť

Alebo ako sa vo Francúzsku hovorí „savoir vivre et savoir faire“ (vedieť žiť a vedieť konať). V sérií článkov sa teda pobavíme o etikete. Keď si tak všímam svet okolo nás – dnes ľudia žijú nielen dlhšie, ale žijú aj pokope vo veľkých mestách na veľmi malom priestore. To spôsobuje, že aj tí, čo si myslia,„že demokracia a sloboda prejavu“ na spolužitie stačia a je načase „hodiť cez palubu“ všetky tie staré formality a pravidlá o správaní – prichádzajú na to, že by sme predsa len potrebovali zopár jednoduchých zásad. Zásad v zaobchádzaní s rodinou, deťmi, v práci, na obchodných rokovaniach, v kine, reštaurácii, či v divadle. Spoločenské správanie bez etikety je nemysliteľné. Za posledných 20 rokov na Slovensku badať postupnú degradáciu a degeneráciu vzťahov – to je aj preto, lebo máme značné rezervy napr. v etikete. Je jedno či dnes nosíte džíny, alebo pracovný oblek, či sa zdravíte „čau“ alebo „príjemný dobrý deň“ – každý z nás – či má 60 alebo 20 rokov potrebuje aspoň minimálnu dávku spoločenského správania sa. Možno si poviete: ja mám svoje zaužívané pravidlá a zásady a nezaujímam sa čo si o mne myslia iní. V poriadku. Máte možnosť výberu, pretože tak ako hovorí moja známa Ingrid „tolerancia, ohľaduplnosť, uznanie, rešpekt a ochota pomôcť sú oporné piliere budovy, v ktorej sa môže cítiť dobre mnoho ľudí.“ Vieme, že etiketa je súbor pravidiel spoločenského správania. Určuje naše správanie v konkrétnych situáciách, vedie k ohľaduplnosti, empatii, citlivému prístupu k ostatným a k úcte k človeku. Predstavme si koľko je napríklad na Slovensku ľudí. Môžeme povedať – toľko je aj spoločenských situácií, spôsobov komunikácie medzi nimi či štýlov jednania. Vieme veľmi dobre, že každá situácia je jedinečná a neopakovateľná. Opakujú sa len princípy a pravidlá. Dodržiavanie týchto princípov a pravdiel nás chráni pred spoločenskými úrazmi.

Etiketa nemusí zákonite znamenať neprirodzenosť v našom správaní. Naopak, správanie môže byť prirodzené a zároveň v súlade s pravidlami etikety. Komunikujeme aj neverbálne. Preto je priestor pri neverbálnej komunikácii veľmi dôležitý. Je rozdelený na4 zóny, ktoré si uvedomuje každý človek. Sociologické výskumy ukázali, že znalosti týchto „zón odstupu“ nám pomáhajú cítiť sa bezpečne, lepšie komunikovať a ovplyvňovať sa.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Intímna zóna: (do 0,5 m), je komunikačne najbohatšia. Poznáte to – v preplnenej električke, autobuse alebo výťahu sa všetci zúčastnení nedobrovoľne ocitajú v intímnych zónach iných ľudí. Aby sme zmiernili nepríjemnosť celej situácie, zachovávajme aspoň tieto pravidlá: nehovoríme spolu, nepozeráme sa na seba, pohybujeme sa čo namenej a pokojne.

Osobná zóna: (0,50 – 1,50 m), je dostatočná na vyjadrenie pozitívnych aj negatívnych postojov.  Predstavuje vzdialenosť pri spoločenských udalostiach, človeka stojaceho v tejto vzdialenosti už nemôžeme dosiahnuť rukou.

Sociálna zóna: (1,50 – 3,00 m) , sa používa pri neosobných rokovaniach, je to priestor v ktorom jedná nadriadený s podriadeným. Táto vzdialenosť predstavuje aj priestor, v ktorom môžu dvaja ľudia byť spolu, pracovať alebo odpočívať bez toho, aby si vzájomne prekážali.

Verejná zóna: (nad 3 m), táto zóna sa automaticky vytvára okolo osôb, ktoré majú moc, vzbudzujú rešpekt. Môžeme ju nazvať  aj úniková zóna – môžeme sa od druhých vzdialiť tak ďaleko, ako chceme.

Myšlienka J.W.Goetheho na záver:

Chuť dneška…

Chcem vás trochu  provokovať. Ako vám chutí dnešok? Dnešný svet okolo… Pár slov o tom, kam sa vlastne dobrovoľne rútime…

Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkami, ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete a to kamkoľvek!

Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale. Sú tu aj dobré veci. Len čím ďalej ich je menej a treba ich poriadne hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu.

Ulice našich miest sa nám zaplnili Bratislavčanmi, Košičanmi, Martinčanmi, Žilinčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu. Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut. Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Pokračovať v čítaní

Môj životný vzor

Chcem ťa milý čitateľ Mladý a úspešný o niečo požiadať.  Tento článok nechcem písať ja, ale skús mi v tom trochu pomôcť. Áno, práve ty. Napíš prosím do komentárov „Kto je tvoj životný vzor.“ Nemúsíš sa obmedzovať – napíš, čo cítiš. Napíš, ako to naozaj je. Ako vnímaš život a či vôbec nejaký životný vzor máš. A či je zmysluplné ho mať… Prečo? Zamysli sa a do komentárov napíš. Všetko. Nerobíš to pre mňa. Robíš to pre iných. Môžeš inšpirovať, zaujať, povzbudiť, motivovať, provokovať…..

Ďakujem. Ďakujem, za všetkých.

Byť šťastný…

Hlavným odkazom tohoto článku je „Buďte šťastní tak, ako len dokážete byť“. O tom by vedel hovoriť nielen Bobby McFerrin… Prečo ho spomínam? Asi každý z nás pozná jeho chytľavý singel Don’t worry, Be Happy“.

httpv://www.youtube.com/watch?v=d-diB65scQU

Jednoduché posolstvo tejto skladby je platné aj v dnešnom uponáhľanom a stresujúcom svete. Veď kto by nechcel byť šťastný a nerobiť si starosti? Poďme sa spolu pozrieť na to, aká je realita: stres je častou príčinou srdcovocievnych ochorení, vzniku rakoviny alebo iných zdravotných komplikácií, ktoré znižujú naše šance na prežitie. Takže prečo nie sme šťastní a nežijeme radostný život? Je to možno preto, lebo nevieme, alebo nechceme akceptovať jeden dôležitý fakt, že jedinou istotou na tomto svete je ZMENA. Dokonca aj vtedy, keď sa momentálne nachádzame v neznesiteľnej situácii, môžeme vždy nájsť útechu v poznaní, že aj tento aktuálny stav sa zmení. Ide len o to, či tomu veríme. Väčšinou strach máva veľké oči, však? A ako hovorí Ernest William Barnes: „Možno by sme boli omnoho šťastnejší, keby sme do obehu dávali menej peňazí a viac lásky.“

Recept na šťastie neexistuje. Ste sklamaní? Ja nie, hoci podvedome po šťastí prahnem neustále. Existuje však niekoľko jednoduchých spôsobov, ako sa stať šťastným.

1. Buďte vďační

Je to skvelý prístup k životu. Preorientuje našu myseľ. Preladí nás. O vďačnosti sme na týchto stránkach písali dosť. No nezaškodí si pripomenúť: byť vďačný za dar života, zdravia, rodiny, viery, múdrosti, sily, za skúsenosti a talenty, za rannú sprchu, teplú šálu kakaa, prácu, domov, dobrého šéfa, auto, za miesto na parkovanie, počítač, dovolenku, priateľov….

2. Nečítajte správy

Správy dneška sú totiž stresujúce. Predstavte si, že niektorí ľudia jednoducho nemôžu začať svoj deň bez senzácií, pikošiek, bulvárnych „tutoviek“ a podobne. Netvrdím, aby ste žili ako pustovní mnísi vysoko v horách. Ale správy a informácie si vyberajte. Rozlišujet veľmi dôležité správy a menej dôležité. Tie, ktoré nepatria do týchto dvoch skupín zásadne ignorujte. Je to nielen strata času, ale aj vnútorného pokoja a duševnej vyrovnanosti. Vždy máte možnosť voľby. Keď začnete svoj deň pozitívne naladení s peknou myšlienkou, či predsavzatím – budete zaručene úspešnejší a spokojnejší.

3. Meditujte

Ranná meditácia je považovaná za raňajky duše. Koľkí z nás utekajú každý deň do práce s vyhladovanou a smädnou dušou? Už počujem vaše hlasy, že na meditáciu nie je času: ranná hygiena, raňajky pre rodinu, možno desiata pre deti, odvoz detí do školy, cestou sa zastaviť v čistiarni a to ste ešte nevypočuli vašu susedu… A o deviatej vás čaká porada. Takže Kamil, zabudni na meditáciu. Ja vám gratulujem! Aj takto sa dá žiť.  Dovolíte otázku? Dokážete si predstaviť to, že by ste sa mesiac nesprchovali? Naša duša potrebuje presne takú istú starostlivosť ako naše telo.

4. Riaďte svoj čas

Čas je drahá komodita. Zaobchádzajme s ním teda uvážlivo a múdro. Manažment času nie je iba zoznamom úloh, priorít, stretnutí, či cieľov. Múdre rozdeľovanie času v zmysle dôležité versus naliehavé znižuje stres a vytvára viacej priestoru pre iné aktivity, ktoré pokladáte za veľmi zmysluplné. Cvičiť sa v zručnosti time managementu patrí medzi umenie života.

5. Smejte sa

Kedy ste sa dobre zasmiali? Smiech je korením života a naozaj pomáha. Preto sa smejte každý deň. Počul ste dobrý vtip? Dajte to vedieť svojim priateľom alebo rodine. Mimochodom tento poznáte?

Idú dve sušienky po ceste a jednu zrazí auto a tá druhá jej hovorí „POĎ UŽ A NEMRV SA!“

6. Cvičte, športujte

Je úplne jedno, čomu sa venujete, či beháte, posilňujete, bicyklujete, plávate. Cvičte a športujte. To uvoľnuje telo, znižuje stres a napätie a pomáha psychike. Pre spestrenie vašich športových aktivít využívajte aj sezónne športy. Aj dobrá prechádzka urobí svoje.

Určite poznáte množstvo ďalších a jednoduchých vecí, ktoré môžete urobiť každý deň, aby ste boli šťastní.

A pre tých, ktorí sú veční pesimisti mám na záver túto chuťovku od Sofii Podlipskej: „Keby sme nevideli vedľa seba ľudí šťastnejších od nás, považovali by sme sa za najšťastnejších. Koreňom našej nespokojnosti je teda závisť.“

Buďte darom…

Dnes sú Vianoce. V našich príbytkoch rozvoniava kapustnica a všetci sa pripravujeme na slávnostnú Štedrú večeru. Tento článok nepíšem práve na Štedrý večer preto, lebo nemám čo robiť, ale tým pravým dôvodom je skutočnosť, že sa chcem s vami podeliť o radosť, ktorú prežívam a poďakovať sa. Toto poďakovanie má nielen svoje čaro, ale aj hodnotu. Stalo sa vám niekedy, že niekto pre vás niečo nezištne urobil? Určite áno. A naopak? Aj vy ste niekomu poslúžili bez toho, aby ste niečo za túto službu žiadali? Verím, že máte veľa podobných zážitkov, či skúseností. Možno sa divíte, prečo píšem o tak samozrejmej veci, ako je vďačnosť. Ja však chcem zdôrazniť trošku inú, s tým súvisiacu skutočnosť a tou je naša snaha byť jeden druhému darom. Vianoce nám pripomínajú jeden veľký Dar, ktorý sme všetci dostali a to bez toho, či veríme, alebo nie. Či slávime dôstojne a radostne Vianoce, alebo s istou dávkou nevrlosti a nervozity pretrpíme tento vianočný čas. Na stránkach Mladý a Úspešný sme často písali o tom, že každý človek má určité svoje dary a talenty, ktoré dostal už pri narodení do vienka. A samozrejme ich aj počas svojho života rozvíja. A tu je podstata celej veci. Nemôžeme byť všetci rovnakí, všetci rovnako úspešní, rovnako zarábajúci…. Pretože každý má svoje presné určenie a poslanie. To ale neznamená, že si nemôžeme jeden druhému pomôcť. Práve naopak. Byť darom nie pre seba, ale jeden pre druhého. Život potom naberá úplne iné obrátky a chutí stonásobne lepšie. A stačí tak málo, napríklad takýto list:

Chcem sa Vám poďakovať za Váš kaučing začiatkom roka. Zasielam malé poďakovanie pre Vás a Vašu rodinu (a tak ako by povedal super kauč Joe Vitale) pretože mám pocit, že „ste správny človek so správnym faktorom príťažlivosti na tie správne veci.“ Zároveň Vám želám radostné a pokojné prežitie vianočných sviatkov, veľa zdravia, šťastia a životného optimizmu v Novom roku 2011. S úctou Alena

Niekedy vás v živote „dostanú“ aj takéto maličkosti. Áno Alena, podarilo sa Vám to. V tento krásny a sviatočný večer želám Vám a nám všetkým len jedno, aby sme inšpirovaní radostnou vianočnou zvesťou boli darom jeden pre druhého.

Pokojné a požehnané Vianoce 2010.

Váš Kamil

Vianoce – o čo vlastne ide?

Pár dní a Vianoce sú tu! Nič nové pod slnkom, však? Stres mnohí zažívate už v dostatočnom predstihu. Veď ide o veľa, alebo nie? Umyté okná, zotretý prach z klavíra, vyprášené koberce, vôňa medovníkov a vyberaných dobrôt. A zháňka po darčekoch… Každý rok notoricky opakujúci sa scenár. Sviatky pokoja a lásky. Odvážne tvrdenie… Koho sviatky? Aký pokoj? Aká láska? A ako sa prejavuje? Tým, že si prípravu na sviatky „odmaká“ hlavne nežné pohlavie? Myslím, že sme si obraz a skutočnú podstatu Vianoc pokrivili sami. Niektorí vedome, iní nevedomky. Tam kdesi v hĺbke počujem Jeho hlas :„Internet, rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny. Obchodníci sa predháňajú v najlepších ponukách na darčeky a výhodné nákupy. Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí na mňa spomenú. Kladiem si však otázku: Pozná ešte niekto pravý dôvod Vianoc? Prečo si ma ľudia zamenili za Santa Klausa? Prečo svoje pokrytectvo, lož a pyšnú sebalásku vymieňajú za darčeky mysliac si, že si tým zabezpečia ospravedlnenie za premárnený čas, pokrivené vzťahy, či honbu za mamonou tohto sveta?“
Čo keby sme sa snažili pochopiť, že nie jedlo, pitie, darčeky, či iné potešenie sú tým najpodstatnejším jadrom Vianoc? Čo keby sme sa jednoducho a úprimne rozhodli hľadať pravdu o skutočnej podstate a význame týchto najkrajších sviatkov v roku? Dovoľte, aby som sa vás niečo spýtal : čo by ste povedali napr. svojmu dieťaťu na otázku, čo sú to Vianoce? Aká by bola vaša odpoveď? Priznám sa, že aj ja som dostal túto otázku nespočetnekrát. Odpoveď je pritom taká jednoduchá. Vianoce sú o tom, aby sme všetci pochopili a precítili, že Boh je s nami. On neprestal konať ani dnes. Nenechal nás napospas melancholickým spomienkam na minulosť. Stále nás túži chrániť, učiť a viesť. Boh je dnes rovnako mocný ako bol včera. Neopúšťa nás.  Chce od nás iba jedno. Aby sme otvorili svoje srdce a dovolili mu vstúpiť do nášho života. A nielen na Vianoce. Ak sa k tomu odhodláme, zistíme, že sme dostali ten najkrajší vianočný darček.

Objavte čaro Vianoc

(alebo Ako prežiť Vianoce skutočne vianočne)

Posledné roky som veľa premýšľala nad tým, čo mi na Vianociach nesedí, prečo už nie sú také ako kedysi…

Všetci mi vravia, že je to vekom, ale ja sa stále chodím sánkovať a robím v snehu anjelov. Chýba mi tá detská nedočkavosť. Ten pocit, že čas sa vlečie neuveriteľne pomaly a ja už naozaj do večera nevydržím. Chýba mi rátanie dní…

A zase narážame na to, že problém je v mojom veku. Aj som tomu chvíľku verila, že už som fakt stará, ale potom som si uvedomila, čo robilo moje Vianoce Vianocami….

Prekvapenia!

Ako malá som sa nevedela dočkať, kedy vybalím darčeky a dozviem sa, čo mi Ježiško priniesol. Keď som trošku podrástla, podstatnejšie sa pre mňa stali reakcie obdarovaných. Lenže posledné roky to tak nefunguje. Pokračovať v čítaní

Manželstvo = prežitok? Nie – kríza vzťahov!

Dve sekundy

Zaneprázdnení ľudia niekedy zvyknú sami sebe (a aj nám ostatným) dokazovať svoju zaneprázdnenosť tým, že zbytočne skrátia inak príjemnú interakciu o dve sekundy.

Včera v reštaurácii jeden čašník, mimochodom ktorý je za to platený, vyhľadal naše mená v zozname rezervácií a ukazujúc rukou povedal, „na druhej strane pri stene.“ Ten istý prístup zopakoval pri najmenej troch ďalších skupinách ľudí.

O koľko viac času by potreboval na vetu „Vitajte, o chvíľku sa vám budeme venovať. Počkali by ste, prosím, zatiaľ pri svojom stole?“ Prekvapujúco, povedať túto vetu s úsmevom trvá presne dve sekundy.

Viem, ste zaneprázdnený, preto budem stručný… ak sa s niekým stretnete, obetujte niekoľko sekúnd navyše a správajte sa pokojne a zdvorilo. Vďaka tomu sa všetci budú cítiť oveľa lepšie a vy budete navyše aj oveľa produktívnejší.

Dve cesty…

„Len dve cesty sú v živote: cesta pýchy a cesta pokory“, hovorí Marián Kuffa, farár zo Žakoviec. Odvážne tvrdenie, však? No poďme sa na to spoločne pozrieť trocha hlbšie. V poslednom čase si akosi častejšie všímam, alebo skôr uvedomujem, že pokora sa akosi vytratila z nášho každodenného života. Pýtam sa, prečo? Odpoveď nie je pre mnohých jednoduchá. Priznávam bez mučenia, že aj ja som dosť dlho tápal pri jej hľadaní. Takže prečo je pravej pokory málo? Lebo sme sebeckí, žijeme mnohokrát tak, že robíme len dobrý dojem na iných, vnímame iných ako horších od seba, žijeme v sebaklame… Možno sú medzi nami takí, ktorí sú presvedčení, že pokora je známkou slabosti, zakomplexovanosti, utiahnutosti, alebo nebodaj nízkej sebadôvery… Pravdou je však pravý opak. Pokračovať v čítaní

« Staršie články